reklama

Krok za krokom k dospelosti

Je nedeľa, 25. apríla 2010. Ako obvykle po príchode domov, nejdem si hneď ľahnúť, ale zapnem notebook a zvalím sa na posteľ. Hoci hodiny sa pomaly ale isto prehupnú do ďalšieho dňa, na spánok ani nepomyslím. Akurát si čítam povyberané, zaujímavo pôsobiace články z blog.sme.sk.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

„Asi začínam byť dospelá, tak trochu... (furekova.blog.sme.sk) a „Brána do dospelosti“ (kubisova.blog.sme.sk)

Áno, tieto dva články ma okamžite zaujmú, už len podľa nadpisu. Milujem články zaoberajúce sa úvahou, obzvlášť tie na blogoch. Rôzne názory rôznych ľudí na spoločnú tému sú skutočne dobrou témou na obšírnejšie spracovanie a na výbornú diskusii. Milujem, ako si ľudia dokážu protirečiť, ako sa ich názory a pohľady na danú tému líšia. Niekto by namietol, že podobné žabo – myšie vojny sú aj tak bezpredmetnou stratou času, no to by sme zase boli na začiatku.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Spomenul som, že milujem rozličné úvahy a následné diskusie, ktoré sa k podobným článkom viažu. Prečo ma ale zaujala dvojica článkov s prakticky podobnou rozoberanou témou?

Dospelosť je podľa mňa dôležité označenie istej premeny každého jedného z nás. Všetky deti raz budú dospelé, rovnako ako dospelí boli raz deťmi. No aj v tomto prípade sa dá protirečiť. Čo vlastne považujeme na človeku za dospelé? Ide skutočne len o fyzickú premenu?

Fyzickú dospelosť dosahuje priemerný zdravý človek vo veku od osemnásť do dvadsať rokov. Pravý pojem dospelosti však značí celkom iné – psychický prerod, dalo by sa povedať z „nevinného detského pohľadu na svet“ na „skúseného, životom vykresaného dospelého človeka, schopného čeliť dravej rieke života“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na dvoch veciach sa však zhodnú všetci – najdôležitejšiu úlohu pri dospievaní a prerode osobnosti jedinca na dospelého človeka zohráva viacero faktorov – jednak osobná odolnosť vlastnej mysle, no a samozrejme vonkajšie okolnosti – podmienky na život, rodina, priatelia, prostredie v ktorom človek žije a situácie, ktorým je vystavený.

A po druhé, každý jeden z nás dospel v inom veku. Niektorí dospejú skôr, u niektorých ľudí máte naopak pocit, že budú večné deti.

Obrázok blogu


Teraz by som sa však rád vrátil k vyššie spomenutej dvojici článkov, ktoré ma včera zaujali a dnes prinútili napísať tento.

Každý názor je iný, aj na takú zaujímavú tému, akú preberám na tomto mieste. V prvom článku pod názvom – Asi začínam byť dospelá, tak trochu... - autorka podala svoj názor mimoriadne pútavo. Hoci som dostal od článku to, čo som vôbec nečakal a naopak, dostal všetko, čo som tušil, forma akou bol tento článok napísaný, vás dokáže osloviť. Názor dospievajúceho dievčaťa (predpokladám) akosi nevybočuje z predstáv mladých slečien. Každý z nás by chcel prežiť život tak, ako si ho vysníva, no žiaľ vo väčšine prípadov sme sa nenarodili v rozprávke a nech si robíme čo chceme, život si aj tak spraví s nami čo sa mu zmyslí. Nechcem brať nikomu ilúzie, plniť si sny je pekné, navyše svet nie je len čierna a biela a k svojmu bytiu potrebuje celú šíru paletu žiarivých farieb, no možno je to, čo niekto považuje za prachom zapadnutú rutinu, mimoriadne dôležité pre ďalší krok vedúci k naplneniu snu druhých. Veď predsa každým krôčikom meníme svet, a možno ani netušíme, akým krajším ho robíme pre druhých. A preto, že o nás „nikto nevie“, hneď nemusíme byť v tieni.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jej predstava o prežití svojho dospeláckeho života je síce pekná, ale ťažko sa jej dá uveriť. Vyčarovala mi úsmev, ale zároveň sa mi mierne zachvela brada. Prečo?

Druhý článok - Brána do dospelosti – je naopak pohľadom zrelej osobnosti. No hneď v prvom bode nemôžem súhlasiť – tvrdí, že detstvo človeka sa končí práve vtedy, keď sa sám stane rodičom.

Áno, narodenie malého človiečika je rozhodne jedným z najzlomovejších okamžikov v ľudskom živote. No podľa mňa nedospejeme vtedy – ak chceme dieťa, už dávno by sme mali byť my sami dospelí. Prečo?

Nemôžem povedať, že by som bol z dvoch pohľadov rozličných osôb na tú istú vec sklamaný. Len mierne rozčarovaný. Netvrdím, že slovne dokážem dokonale opísať to, čo si myslím, skôr naopak, ale ak chce niekto písať o prerode v dospelosť, mali by byť jeho názory aspoň trochu dospelé.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tí čo sú deťmi, budú raz dospelými. Dospelí boli raz deťmi. A ani na jednu časť z nášho vnútra by sme nemali nikdy zabúdať. Lebo len tak sa môže na život pripraviť plnohodnotná dospelá osobnosť.

Pre príklad by som rád uviedol ešte trojicu príbehov troch rozličných ľudí. (V nasledujúcich dvoch častiach zverejním ďalšie dva osudy mladých ľudí.)

1. Pavol

Pavol má dvadsať rokov. Tí, čo ho ale dobre nepoznajú, by mu pokojne tipovali aj o päť, šesť rokov viac. S takmer dvojmetrovou výškou, zavalitou postavou a hustou čiernou bradou vyzerá skutočne ako poriadne chlapisko. A pritom ešte nedávno bol aj on dieťa.

„Verím iba tomu, čo vidím.“ No nesúhlasil by som. V tomto prípade zdanie klame. Poďte sa na nášho Paľa pozrieť trošku viac:

Paľo sa narodil ku koncu 89 – teho. Rodina, v ktorej vyrastal sa skladala z jeho mamy, otca a staršej sestry. Bývajú v rodinnom dome, v pokojnej časti mesta. S peniazmi problémy nie sú, vystačia, dá sa povedať že ide o priemernú rodinu s klasickým zárobkom dvojice pracujúcich partnerov.

Paľo prežil pokojné, pekné detstvo. V škole nevynikal, ale nemal ani výraznejšie problémy. Vďaka záľubám ako šport mal okolo seba vždy kopec kamarátov.

Po príchode na strednú sa všetko zmenilo. V dobe, keď mali malého Paľka, jeho rodičia neboli už najmladší. Dnes, keď má Paľo dvadsať, sú jeho rodičia približne o tridsať rokov starší. Tým sa vytvorila trochu medzera, výchova bola prísnejšia, ale nevytvorilo sa ani silné citové puto s oboma. Paľo je skôr mamin syn a jeho sestra Zuzana inklinuje viac k otcovi – poviete si - klasika.

Vekový rozdiel ale badať aj medzi súrodencami. Zuzana je od Paľa o šesť rokov staršia – zatiaľ čo on prichádza na strednú, sestra úspešne maturuje a keďže je to skutočne hlavička, rodičia ju posielajú na štúdium na vysokú školu. No cestička k naplneným snom máva väčšinou kopec prekážok. Hoci je naša rodinka poriadne rozvetvená, začínajú na nich doliehať finančné problémy.

Vysoká škola je vo väčšine prípadov finančne náročná záležitosť. Tobôž, ak sa vaše dieťa rozhodne študovať niekde ďaleko – a v priemernej rodine tieto výdavky začnú po istej dobe predstavovať problém. Riešením sú síce aj rôzne brigády, ktorých sa vaše dieťa ochotne zúčastní, dlhodobo to však aj tak nie je možné. Prosto musíte si utiahnuť opasky ako sa len dá.

Pavol získal odchodom sestry voľnosť, príchodom na strednú nových kamarátov a z nastupujúcou pubertou aj nové zážitky. Jeho osoba sa začala premieňať dokonale. Niekto by to nazval začínajúcim dospievaním, je tomu ale skutočne tak?

Ak je detstvo obdobím samých dobrodružstiev, čo je potom pubertálne obdobie mladého človeka? Náš hrdina nikdy neprežil toľko rozmanitých zážitkov, ako práve v období od 15. do 19. roku života. Nie všetko bolo pekné, ale určite všetko si veľmi rád odnesie v spomienkach do ďalšieho života. A teraz, keď má dvadsať, ukončil školu a je pripravený smelo vyraziť ďalej, je naozaj na to všetko pripravený?

Nech sa v jeho živote stalo čokoľvek, rozhodne to nebolo jednoduché. Každopádne však prešiel detstvom a aj pubertou pomerne hladko. Teraz je „dospelý“, pripravený sám začať pracovať a pomáhať rodine, ktorá sa čoskoro po dokončení Zuzaninho štúdia znovu stmelí a aj finančne si polepší. Napriek tomu sa Pavol nenarodil do najšťastnejších podmienok. Poviete si, s vyúčakom si prácu nájde ľahko, remeslo vie – nie však vždy to musí platiť.

Finančná kríza dopadla takmer na všetkých rovnako – v malých mestečkách v akom sa narodil Pavol je však ponuka voľných pracovných miest smutne biedna. Neostáva mu nič iné, iba drieť za málo peňazí v typickej výrobnej hale a dúfať, že raz sa snáď „bude mať lepšie.“ A predsa, aj keď si čo - to prežil, stále ostáva vo vnútri dieťaťom – má ťažko splniteľné sny, niekedy akoby nestíhal a potajomky mu prasknú nervy. Nezvláda záťaž dospeláckeho života, voľný čas využíva zväčša len na posedávanie v obľúbenom Pube, s kamarátmi na pive – za účelom aspoň nejakého odreagovania sa. Nič iné totiž nemá na výber. A hoci sa mu to všetko zdá neskutočne ťažké a nespravodlivé, ani si sám neuvedomuje, ako sa má ešte dobre.

Čo ho najviac štve na takomto živote?

Nedostatok peňazí, to že to nedotiahol ďalej ako za kuchára, ktorých aj tak v tomto regióne neberú, že sa musí pol dňa namáhať a nemá z toho takmer nič. Rovnako ho hnevá, že si nemôže dovoliť toľko, čo majú niektorí jeho kamaráti. No a samozrejme to, že sa nestretáva s nejak veľkým záujmom dievčat o svoju osobu. Možno je to len akýmsi „blokom“, ktorého sa nedokáže zbaviť, možno má zbytočné predsudky.

A čo si myslíte vy?

Možno je to len tým, že chlapec vlastne nikdy nedospel. Hoci nie všetky jeho životné kroky boli jednoduché, v podstate ich zvládol. Niekedy je lepšie odrieť si lakte ako spadnúť priamo na hubu.

Nezáleží na tom, ako tvrdo Pavol vyzerá. V skutočnosti je krehká osobnosť, ktorá má stále hlboko v sebe zakorenené predošlé neúspechy – ktoré ho veľmi zožierajú. Zároveň je ale „učičíkaný“ jednoduchosťou svojho detstva a priateľsky sa tváriacim prostredím svojho dospievania. Preto stále viac ostáva dieťaťom, ktoré hoci má ideálnu šancu nakopnúť sa vpred a nie konečne niečo dokázať, ale všetkým ukázať, že na to má.

Na konci by som vám chcel ešte povedať, že tento príbeh, je príbehom skutočným. Patrí k osobe, ktorá patrí k môjmu životu. V nasledujúcich dvoch častiach vám ešte rozpoviem dva odlišné príbehy dvoch ďalších osudov. A jeden z nich bude aj ten môj.

Čo viac dodať? Dúfam, že som vás svojim článkom aspoň čiastočne oslovil. Na samotný koniec by som vám chcel ešte zodpovedať prvú z otázok, ktoré som položil na začiatku.

Po prvé prečo? Lebo som si uvedomil, aký krásny a nevinný pohľad dokážu mať na svet deti. Aj tie väčšie, ako autorka toho článku. Vidieť najprv vysnenú budúcnosť, až potom to temné, čo sa pokúsime zvládnuť. Chýba mi ten optimizmus, tá bezstarostnosť. Prečo sa mi rozochvela brada? Lebo som si uvedomil, ako moc mi chýba detstvo. Ako veľmi som sa za ten dlhý čas zmenil.


Milan Banáš

Milan Banáš

Bloger 
  • Počet článkov:  129
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Ak chceš vedieť aký som - spoznaj ma. Ak chceš vedieť ako píšem - čítaj ma :) Čo viac dodať? Som začínajúci autor z Liptovského Mikuláša. Zoznam autorových rubrík:  Liptovský MikulášÚvahaThe GameFilmyHokejVyjednávačZáhadyLegendyPoviedkaSpektrumSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu