reklama

The Game S02E12 Koniec hry

- Prvým krokom k napraveniu omylu je trpezlivosť - City sú len výhovorkou pre tých, ktorý chcú snívať v realite. Sú východiskom ale zároveň našou najväčšou slabinou. Kiež by som mal city. Nikdy by sa nič nestalo...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Zašiel som priďaleko, až som stratil to jediné na čom mi ešte v mojom pokašľanom živote záležalo. Stratil som ľudí ktorých som mal rád, ktorých mám rád, vždy ich budem mať rád. A len v kútiku poranenej duše môžem veriť, že aj oni mňa. Teraz keď tu tak tíško sedím, vôkol mňa je tma a jediné čo vnímam sú mihotajúce sa svetlá, prichádzajúce odkiaľsi zvonku a ustavičný hluk uháňajúceho vlaku. Tak uspávajúce a predsa...predsa nemôžem zaspať pri myšlienke na to čo sa stalo. Na neveriacky pohľad Petra, od ktorého som sa odvrátil a nad zúfalými očami Viki, ktorá to všetko sama skoncovala a dokonale ma zranila, tak že na to nikdy nebudem môcť zabudnúť, tak ako som ublížil ja jej samotnej.Kam mám vlastne skloniť hlavu? A budem sa môcť ešte niekedy niekomu pozrieť do očí? Dnes večer sa zo mňa stal iný človek. Neutekám preč, len chránim to pojítko, medzi minulosťou a budúcnosťou. To čím býval môj život. Len škoda že tak neskoro.Oooo Stayin´ Alive, Stayin´Aliveeeee....Oleg vošiel do miestneho baru, poobzeral sa a potom konečne zbadal svojho bossa. S neskrývaným úsmevom na tvári k nemu zamieril, husté čierne vlasy zopnuté v dlhom cope, celý odetý v čiernom pôsobil poriadne nebezpečným dojmom. Potom ako si potriasli rukou, sadol si naproti neho a rukou siahol po nápojovom lístku.Dal by som si niečo chladené, povedal Oleg a prezeral si ponuku.Nemôžem povedať, že by som zdieľal s tebou to tvoje nadšenie, odvetil chladne starší muž a ešte mrazivejším pohľadom mu prenikal až do duše. Prečo? Spýtal sa proste Oleg.Prečo?! Zvýšil na neho hlas Jiří. Dve vraždy, plus jedno znásilnenie...Neznásilnil som tú kravu. Len som jej to párkrát napchal do úst aby sme mali presvedčivo vyzerajúcu fotografiu, namietol Oleg a na tvári mu nabehla kyslá grimasa. Jiří na prázdno mávol pred sebou pravou rukou. Potom ju opatrne a veľmi pomaly položil na Olegovu. Olga môj. Potreboval som len tie dokumenty. Našiel som mladé dievča, ktoré si potrebovalo zarobiť. Nakoniec len prerobila na vlastný pohreb. Ona však zohnala kontakt, človeka ktorý bol ochotný a natoľko odvážny pracovať pre nás a svoj Job odviedol nadmieru dobre. Ten človek sa stratil. A ja teraz nemôžem povedať, že ty si svoju prácu urobil tak, ako by sa to čakalo...Oleg nasucho preglgol. Len mlčky počúval slová svojho pána.Vidím že ti je teplo. Už aby ti doniesli ten chladený drink. Budeš ho potrebovať, prizvukoval Jiří.Čo je s tou ženou, s Dunasovou priateľkou? Spýtal sa.Vyhodil som ju von z auta, neďaleko miesta kde býva. Mala by byť v poriadku, teda aspoň po fyzickej stránke, povedal Oleg.Hmm, to asi nebude všetko. Dostal Dunas tú obrazovú správu? Spýtal sa Jiří.Oleg sa obzrel a kŕčovito usmial na mladú barmanku, ktorá mu práve doniesla vychladený drink. Vytiahol peňaženku a chystal sa jej zaplatiť, Jiří mu však chytil ruku a zaplatil sám. Oleg sa na neho pousmial ale rýchlo sklopil zrak. Napil sa drinku a zhlboka vydýchol. Áno, odvetil až sa mierne zakoktal. On, ten čo nikdy nemal strach, konečne naplno pocitovaľ túto zradnú ľudskú vlastnosť. To čo vyžarovalo s toho starého muža, bolo natoľko ťaživé až ho to samotného desilo. To je dobré. Teraz len môžeme dúfať, že Dunas na to zareagoval tak, ako si želáme. Iná možnosť je neprijateľná.Ale čo s Pavlányim? Namietavo sa opýtal Oleg.Ten nie je dôležitý, odvrkol Jiří a napil sa.Myslím že áno, páni! Odrazu sa ozval hrubý hlas patriaci prichádzajúcemu tieňu. Jiří sa strhol ale jasné svetlo za vysokým mužom stojacím oproti nemu ho oslepovalo.Ale Oleg na neho videl až moc dobre. Bol to Peter a súdiac podla výrazu v jeho tvári, nevyzeral práve priateľsky. Viki sa triasla od zimy. Len tackavo prebehla na druhú stranu cesty, oči mala tak opuchnuté že sotva videla meter pred seba. Tvár aj telo mala poriadne dotlčené, na sebe len natrhnuté rifle a zablatené tričko. Ostávalo len pár metrov, už len zopár metrov a bola doma. No čím viac sa tam blížila, tým viac mala zo všetkého strach. Nad Plzenskou fakultnou nemocnicou sa stmievalo. V malej ubytovni, stojacej v príjemnom zelenom prostredí na okraji celého komplexu, v malej izbe ležal na posteli mladý, zarastený muž. V ruke držal časopis o motorkách a listoval si v ňom. Oči ho však štípali, neraz si ich musel pretrieť prstami aby ešte niečo videl. Nakoniec sa rozhodol zhasnúť svetlá, časopis položil vedľa postele a z rukami založenými za hlavou odpočíval, sledoval mihotajúce sa svetlá dopadajúce na steny jeho izby. Napriek tomu že sa len pred hodinou vrátil z dlhej, pätnásť hodinovej zmeny, po ktorej obvykle po príchode domov len ľahol do postele a bleskovo zaspal ako mŕtvola, dnes to bolo všetko iné a vôbec sa mu nedalo zaspať. Načiahol sa pre mobil a otvoril okná správ. Žiadna nová Sms, to sa dalo čakať, pomyslel si. Potom otvoril adresár kontaktov a našiel v ňom jedno číslo. Patrilo jeho synovcovi, bolo to včera keď spolu volali. Na chvíľu sa zamyslel a potom sa rozhodol vytočiť číslo. Po chvíľke nabehla odkazovka, bolo jasné že mobil musí mať vypnutý. Vedel že čoskoro dôjde, už sa na neho aj tešil, naposledy tu bol ešte ako mladý chlapec. Obrátil sa na bok a privrel oči. Hádam dá vedieť kedy tu bude...Peter dopadol tvrdo na zem a len sťažka sa nadýchol. Tvrdý úder do brucha ktorý práve inkasoval od Olega mu vyrazil dych. Okuliare dopadli neďaleko neho a Oleg na ne s celej sily dupol.Tak čo pán Slepý, kam išiel Dunas? Skríkol na neho Oleg. Obaja boli neďaleko Pubu, v rozľahlej galérnej záhrade kde všade na okolí bola tma. Peter sa prevrátil na bok a v tej tme len ťažko rozpoznával svoje okolie. Olega vôbec nevidel, kľudne mohol byť na druhej strane. Počul ale jeho zákerný hlas. Ja neviem, skľúčeným hlasom odvetil Peter a naďalej lapal po dychu. Tak ty nevieš. A možno je to tak lepšie. Asi sa na to celé vysral, keď zbadal že si to tá jeho buchta rozdáva so mnou. Čo ste mu spravili? Spýtal sa Peter a otočil sa. Konečne zbadal Olega, postával obdalejč a bol pripravený na ďalšiu ranu. Rovnako tak aj Peter, hoci bol od neho Oleg menší, mal viac síl. Do Petra však vchádzala všetká zlosť. Vedel že má ešte stále čas všetko napraviť, túžil po tom ako nikdy viac predtým. Komu? Ten mrzák z Košíc si to aj tak zaslúžil. Ved to bolo to, čo si chcel či nie? Spýtal sa Oleg a zasmial sa.Ja chcem len jediné, zasyčal Peter a zo zbytku posledných síl sa vymrštil smerom k Olegovi. Svojou váhou ho zrazil na zem a tam mu zasadil prudkú ranu lakťom do brucha. Oleg bolestne zajačal ale na viac sa už nezmohol. Peter sa horko ťažko postavil na nohy a pozrel sa na Olegovo bezvládne telo. Kopol do neho nohou no Oleg sa ani nepohol. Peter sa zohol aby zistil či ešte dýcha, našťastie tomu tak ešte bolo. Len som ho omráčil, pomyslel si. Rukou zahrabal v Olegovej bunde a z vrecka mu vytiahol peňaženku. Otvoril ju a našiel v nej Markovu fotku a nejaké dokumenty. Pousmial sa. Už vedel presne čo robiť.Jiří sedel vo svojom aute a čosi si prezeral. Potom vytiahol červenú fixku a na niekoľkokrát ňou preškrtol svoje vlastné poznámky. Tak kam to bude? Spýtal sa ho jeho šofér. Na busovou stanici. Chci cestovat inkognito, odvetil Jiří.V pořádku, prisvedčil mu šofér.Oleg mu nedvíhal. Vlastne ho už ani netrápilo čo je s tým mladíkom, napriek tomu aké nadanie mal. Bol to len ďalší s rady poskokov, ktorý mu na niečo dobre poslúžili. No aj tak nemohol byť maximálne spokojný. Cenné papiere ktoré tak potreboval sa mu podarilo získať, stratil však to hlavné, prečo sem prišiel. Stopu. A on vedel že smeruje k Dunasovi. Že len on ho tam môže zaviesť. Vylákal ho preč. No netušil kam...Dvojica policajných aut zo zapnutým majákmi dorazila ku galérnej záhrade. Baterkami z jasným svetlom si posvietili na nehybne ležiace telo v tráve. Zaistite to tu! Skríkol jeden z mužov. Je to on?Ďalší z policajtov sa naklonil ku omdletému Olegovi. Na bruchu mal položené dva podozrivo vyzerajúce balíčky s omamnou látkou. Máme ho! Zvolal policajt a mávol pritom rukou.V poriadku, nebol to planý poplach, prisvedčil do vysielačky policajt a vybral sa smerom k bezvládne ležiacemu telu.Peter stál v tme, skrytí za stromami, sotva tridsať metrov odtiaľ. Keď zbadal policajtov ktorý nakladali stále omdletého Olega do auta, konečne sa úprimne usmial. Zbavil sa tak aspoň jedného. Tie sáčky mu dal spolužiak k narodeninám, nepatrili Olegovi. Napriek tomu to stačilo aby toho grázla zobrali zo sebou a keď si na policajnej stanici preveria jeho totožnosť, ostane pekne krásne zatvorený v lochu a už sa odtiaľ nevyhrabe. Za to čo urobil si nič iné ani nezaslúžil. Peter si zapálil cigaretu, vyfúkol dym a pomaly, čo najnenápadnejšie sa vybral preč. Vytiahol z vrecka mobil a snažil sa zavolať Markovi. Má ho vypnutý, dočerta! Akurát teraz. Zastal, aby v kľude našiel iné telefónne číslo. Vytočil Moniku. A ruka sa mu roztriasla pritom, čo jej vykonal.Viki ležala na posteli, zhlboka dýchala a z očí jej tiekli slzy. Jej mama si sadla vedľa nej, doniesla jej niečo na pitie a na rozhorúčené čelo jej položila studený obklad. V kútiku oka jej vybehla slza, mala hrozný strach o svoju dcéru. Tá mlčala, nič jej nechcela povedať, no ona aj tak dobre vedela čo sa stalo. Pozrela sa na stenu, kde bola spoločná fotka Viki s Marekom. Nenávistne sa na ňu pozerala. Dobre to dávno vedela. S toho chlapca sa vykluje grázel. Už kedysi jej to hovorila a ona jej neverila. No teraz bolo všetko viac než jasné. Odrazu zazvonil telefón a ona sa preľakla. Hneď ako sa ukľudnila, rýchlo zodvihla.Prosím? Aha, dobre už idem, dodala a zložila.Prišiel ich známy, doktor a v tej tme nevedel nájsť dole ich zvonček. Rýchlo mu utekala otvoriť. Viki potrebovala pomoc.Dobre, dôjdem hneď ako sa bude dať. Čo? Dobre, ešte tento týždeň... dokončil Peter a zložil mobil. Práve dotelefonoval s Monikou. Oprel sa o stenu a hlavu si oprel o mobil. Rozplakal sa ako malé dieťa. Cítil nevídanú bolesť, akú dávno predtým nie. Monika mu práve oznámila hroznú vec. A Peter to všetko dobre vedel. Musel to dusiť v sebe, aby ho za to neznenávidela. Tí zlý muži ublížili Šmolimu. Teraz leží v nemocnici a lekári mu nedávajú veľké šance. Má prestrelené ľavé pľúce a pečeň. A to všetko len kvôli nemu, len kvôli tomu že sa zapredal, že vymenil kamarátove šťastie za vlastné. A teraz nič z toho nebola pravda. Tak ako kedysi zanevrel na Mareka, teraz sa z neho stalo presne to, čo na ňom nenávidel. Musel klamať, dusiť skutočnú pravdu v sebe. Lebo tá bola tak hrozná, že keby bola vypustená na svet, ten by pohltila temnota.Peter tam len tak tichúčko kľačal, po lícach mu stekali horké slzy a z hrôzou si uvedomoval všetko, čo sa stalo...Don´t Cry tonight...Už by mala byť v poriadku. Na to v akom je stave by ale mala odpočívať, obaja to potrebujú, dodal doktor a pousmial sa.Vikiina mama sa opierala o stenu a počúvala doktorove slová. Odrazu ňou ale trhlo a nechápavo sa na blízkeho rodinného priateľa pozrela. Dvaja? Spýtala sa.Ty to nevieš? Spýtal sa jej doktor a ona len nechápavo nadvihla plecia. Viktória čaká bábätko, odvetil sucho a s úsmevom na tvári ju chytil za plece.Netvárila sa nadšene, napriek tomu ho objala. Potrebovala sa oprieť a všetko si dobre premyslieť. Nemala s toho dobrý pocit. Otočila hlavou aby sa pozrela na Viki. A vtedy sa jej zaslzili oči.Prečo teraz? Spytovala sa samej seba. A kde je Marek?Marek položil batoh na perón a nadýchol sa ostrého vzduchu. Poobzeral sa vôkol seba, v diaľke videl odchádzajúci vlak a žeravý kotúč vychádzajúceho slnka. Som tu, pomyslel si. Tak predsa...

Milan Banáš

Milan Banáš

Bloger 
  • Počet článkov:  129
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Ak chceš vedieť aký som - spoznaj ma. Ak chceš vedieť ako píšem - čítaj ma :) Čo viac dodať? Som začínajúci autor z Liptovského Mikuláša. Zoznam autorových rubrík:  Liptovský MikulášÚvahaThe GameFilmyHokejVyjednávačZáhadyLegendyPoviedkaSpektrumSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu