reklama

Vyjednávač S01E06

Slnko zapadá a svet sa ponára do rozličných odtieňov červenej. Červená – farba vášne, lásky ale aj zvodov, farba krvi... Svet sa zmenil, náhle zaliaty do červenej farby. Počujem vlastný dych, ako keby prichádzal z veľkej ďialky, počujem šepot všetkých tých ľudí, ktorých som odel do červenej, no v tej spleti, v tých návaloch slov, sa postupne strácam, prestávam im rozumieť. No spomienku na „prvú krv“ v sebe budem dusiť navždy...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Obraz č.6

„Kde je?“ skríkol som, zúfalo pritom dúfajúc, že sa dočkám odpovede. No tá neprichádzala – len ten jej odporný úsmev. Ten úsmev, ktorý som kedysi tak miloval. Sedela priamo predomnou – Irena, no nie tá istá, ktorú som kedysi tak veľmi miloval. Bola to láska, či len sprosté klamstvo? Počujem len jej smiech, snažím sa ho nevnímať, no vniká mi všade. Kto vlastne som?

1986

„Dobrý deň. Prišiel som po Janka Kartera,“ ozval sa chrapľavý hlas patriaci mužovi stojacemu vo dverách. Celá trieda sa otočila tým smerom, iba dvaja pozerali inde.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zuzka sa pozrela na Jana, ktorý sedel strnulo na svojom mieste a pozeral sa nemo pred seba. Spozorovala na ňom dávku nervozity, ktorá mu sršala z tváre.

„Dobrý deň," zamyslene odvetila súdružka a po hlbokom nádychu pokračovala. „Janko, niekto ťa hľadá,“ pozrela sa učiteľka na chlapca. V tej chvíli pocítil, ako sa všetky pohľady zamerali na neho. Každé jedny oči, všetci sústredili svoje pohľady smerom na neho. Neznášal to. Nebolo mu to vôbec príjemné. Otočil sa, aby videl kto to tam stojí. Náhly nával prekvapenia nemohol skryť.

„Hmm, tak toto je skutočne zaujímavé,“ pomyslel som si pri pohľade na jeho vysmiatu tvár. Na tvár muža, ktorý stál vo dverách, rozdával úsmevy po celej triede a netrpezlivo očakával moju reakciu. Tá tvár patrila Ivanovi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nikdy nezabudnem na naše prvé stretnutie. Bolo rovnako neočakávané ako to s Irenkou, no a malo aj rovnako nečakané vyvrcholenie. Ivan, to bol ten človek, ktorý ako jediný po Irene dokázal vo mne vyvolať len tie najlepšie pocity. Vedel aký som. Vedel ako pracovať s časom, ktorý mi s radosťou venoval. Ivan, jediné k čomu by som ho dokázal prirovnať, by bolo označiť ho ako náhradu za otca.

„Ahoj Ivo,“ pozdravil ho strnulo Janko a znovu sklopil zrak. Nechcel vidieť všetky tie prekvapené tváre, no nemohol sa ubrániť ich stupňujúceho sa šepotu.

„Ticho v triede,“ zvolala súdružka, no pri poslednom slove mierne znížila tón. Nevedela si vysvetliť, kde sa v nej zobrala tá náhla rozpačitosť. Ten muž bol akýsi zvláštny. Napriek tomu dlho neotáľala a pokračovala. „Janko, zober si veci a pokojne choď. A vy pane," tentokrát po miernom odmlčaní sa zvýšila tón, "počkajte ma na chodbe, prosím.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„V poriadku,“ odvetil muž a usmial sa. Vyšiel z dverí a čakal vonku, na chodbe.

Janko si balil veci najrýchlejšie ako to vedel. Skutočne sa nevedel dočkať okamihu, kedy opustí triedu a už sa neobzrie späť. A to ani zďaleka netušil, ako blízko je ku pravde.

Neobzrel sa. Vyšiel z triedy, v tesnom závese nasledovaný učiteľkou. Jednou rukou ho držala za chrbát a spoločne kráčali von.

„Pokračujte v čítaní,“ povedala, snažiac sa tak upokojiť hustnúcu atmosféru.

„Tak čo vlastne chcete? Čo chceš?“ spytoval som sa jej. No s každou mojou otázkou neprichádzalo nič iné, iba jej odporné úškrny, popíjanie akéhosi alkoholického svinstva zo staromódneho pohárika a mne sa krátiaci čas.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Ako som povedala. Pokojne si sadni a ešte pokojnejšie sa porozprávame. Nebude to trvať dlho,“ odvetila chladne Irena.

Prechádzal sa po miestnosti, nervózne prekračoval z nohy na nohu a čakal na čo i len jediné jej slovo. Každý nový fakt by ho pohol vpred. No čas akoby zastavil. A predsa plynul ďalej a ďalej, tak neúprosne rýchlo.

Prinútil som sa na ňu pozrieť, pričom som pociťoval ten najväčší odpor a nechápavo som krútil hlavou. Veď ešte pred malou chvíľou sotva lapala po dychu, zdesene predomnou kľačala a za taký malý moment dokázala hru znovu otočiť vo svoj prospech. Len na chvíľu som vyhrával, znovu ma mala vo svojej moci. Nervózne som sa posadil a prekrížil si prsty.

„Tak hovor, prosím ťa.“

Už len zopár metrov nás delilo od školskej brány, za ktorou na krajnici stálo odparkované auto patriace Ivanovi. Kráčal som vedľa neho, celý vytešený že idem skôr „domov“, no stále som nemal ani poňatia prečo. „Prečo,“ tú otázku som si v poslednej dobe kládol čoraz častejšie. Hoci sme už boli von, nemohol som zabudnúť na moment, keď som dnes došiel do triedy. Na to čo sa potom stalo. A znovu irónia, pomyslel som si pri spomienke na to. „Nech sa dnes stalo čokoľvek, vždy bol za tým nejaký Ivan.“

Obaja prešli cez bránu, starší z dvojice pristúpil k autu a odomkol dvere. „Nasadni si.“ chladne odvetil a mávol pritom rukou.

„Kam ideme?“ spýtal som sa ho, no Ivan mlčal. Obišiel auto a ja som si nastúpil z druhej strany.

Netrvalo dlho a už sme sa viezli. Ulice sa míňali, a ja s hlavou opretou o okno, som sledoval míňajúce sa stromy, cez ktoré prenikali jasné slnečné lúče. Cesta ubiehala a on stále mlčal. Mlčal, no a ja som netušil čo sa deje.

Konečne som pochopil, prečo vo filmoch otvárajú hrdinovia ústa dokorán a majú ten nepríčetný pohľad. Situácia sa náhle zvrtla. A v tej malej obývacej izbe, v ktorej vládla pomerne pokojná atmosféra, sa všetko náhle zmenilo. Zmenilo, no a ja som nechápal ako je toto všetko možné. Nič podobné som nezažil od doby, čo ma pred dlhými rokmi Ivan postavil pred zrkadlo, ktoré odzrkadľovalo tvár vlastného osudu.

Premeral som si všetkých tých ľudí v miestnosti. Nech mi zrak slúžil akokoľvek dobre, znovu to bol sluch ktorý ma zrádzal. Plač, zúfalé prosíkanie z tmavých dverí, najpravdepodobnejšie vedúcich do ešte temnejšej pivnice. Ten hlas patril Kristíne, mojej milovanej dcérke.

„Takže, dúfam že si to pochopil.“

„Samozrejme,“ odvrkol som jej. „Urobím to, ale najprv ma nechajte ísť za ňou.“

Nech znela moja prosba akokoľvek, vedel som, že mi na to neskočia. Vlastne nemali ani na čo, nenapadalo mi absolútne nič, jediné čo som chcel, bolo objať moje dievčatko a posnažiť sa ho nejako ukludniť. Beznádejné, tak ako bol aj celý môj doterajší život.

„Náhoda je blbec,“ odvrkol Ján pošepky.

Irena prešla po miestnosti, jednou rukou mu skĺzla po vlasoch až k ramenu. Vystrela ruku a čakala.

Čakala, že sa jej znovu poddám. Jemne som sa perami dotkol jej odpornej, vrásčitej ruky a pritlačil, najvášnivejšie ako som to vedel. Jediné zachvenie jej chĺpkov mi prezradilo, že pocítila nával náhleho vzrušenia. Stále to medzi nami bolo, vedel som to, rovnako ako ona.

„Len choď,“ odvetila pošepky.

Stále som mal oči zatvorené. Na jeden dych som sa postavil, prezrel si bandu ozbrojených tupcov okolo mňa a opatrne vošiel do tmavých dverí. Vchádzal do temnoty, ktorej som sa už nemohol ubrániť. Nemohol som utiecť, iba sa jej postaviť. Šiel som v ústrety vlastnému zlu, za hlasom jediného svetlého bodu môjho života...


Milan Banáš

Milan Banáš

Bloger 
  • Počet článkov:  129
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Ak chceš vedieť aký som - spoznaj ma. Ak chceš vedieť ako píšem - čítaj ma :) Čo viac dodať? Som začínajúci autor z Liptovského Mikuláša. Zoznam autorových rubrík:  Liptovský MikulášÚvahaThe GameFilmyHokejVyjednávačZáhadyLegendyPoviedkaSpektrumSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu