Výstavba nových športových ihrísk, určených na zlepšenie telesno-výchovných podmienok pre našu mládež, sa stala v posledných rokoch v mnohých Slovenských mestách, ale aj dedinách, akýmsi trendom. Trendom, ktorého stupňujúci rozvoj treba pochváliť, konečne ide o rozumnú investíciu do budúcnosti – podmienky na niektorých základných školách sa zmenili k nepoznaniu, moderné športoviská – najčastejšie mini futbalové ihriská s umelým trávnikom a niekedy aj osvetlením, či korčuliarske plochy so synteticky vyrobeným ľadom – sú neporovnateľné s tými, ktoré nám v areáloch škôl ostali ešte z čias spoločnej republiky. Ponúkajú konečne možnosti športového rozvoja na viac ako prijateľnej úrovni, no a hlavne sú dostupné prakticky 365 dní v roku, ako pre samotných žiakov škôl, tak pre širokú verejnosť hľadajúcich adekvátne športové „vyžitie sa.“
Možno je to skutočne správny krok, podobné športoviská by ale mali pribúdať ešte vo väčšom počte a v širšom spektre využití. Niekedy však podobné miesta, rovnako ako vo mne, vyvolajú miernu dávku nostalgie – spomienok na staré, viac menej dobré časy detstva. A možno aj nejakú nostalgickú slzičku – ktorú zas vo mne vyvolal pocit na miesto, kde som kedysi strávil toľko krásnych chvíľ. Spomienky na niečo, čo už skutočne patrí len minulosti. Miesto, na ktorom stálo staručké, hokejbalové ihrisko, ohradené drevenými mantinelmi...
Čaro tohto miesta sme s partiou kamošov objavili tuším ako trinásťročný – všetky prevažne víkendové rána a poobedia, ale najme prázdninové dni sme trávili všetok voľný čas hraním hokejbalu. S pôvodnej myšlienky zastrieľať si na bránku, sa časom vykľuli rôzne zápasy a neskôr dokonca celé turnaje či ligy – každým dňom sa nás zišlo viac a viac, spomínam si akú som mal vtedy s toho radosť. Nikdy nezabudnem na tie chvíľe, keď som si obliekal brankársku výstroj a s napätím očakával prvé buly a všetko to čo prišlo potom – krásne zážitky s ešte krajším športom. Skoré rána keď existoval iba hokejbal, či neskoré večery pod svetlom nočných lámp, keď sa akoby čas zastavil a ja som na moment vnímal len padajúce snehové vločky a o moment na to rýchlu hru predomnou. Spomienky.
Ako čas utekal, hrávali sme čoraz menej, no na „hokejbalové časy“ sa nedá zabudnúť. Neskôr som s obľubou sledoval mladších, generáciu ktorá prichádzala po nás a rovnako si našla záľubu v tomto zrejme naj dostupnejšom športe pre mladých. My sme starli, prišli iný, hokejbalové ihrisko tu však stálo naďalej. Až teraz...
...Keď si s kamennou tvárou sadnem na múrik, do úst si strčím cigaretu a snažím sa pochopiť, čo sa deje. Vidím usilovne pracujúcich chlapov a ťažké stroje, ako doslova vymazávajú ihrisko zo sveta a s pred mojich očí. Vymazávajú tak aj časť zo mňa, tú podstatnú časť môjho života, ktorú som venoval mojej láske – hokejbalu. Nezbúrali len drevené mantinely, nezničili len ihrisko a všetky čiary na ňom, bránky neodviezli len do šrotu.... zmazali hlavne kus zo mňa, to čo ostane navždy už len spomienkou. Oči pre plač, radosť pre smiech. Nič s toho, nikdy viac.
Dnes na tom istom mieste, kde sme prežívali svoje veľké zápasy, stojí moderné ihrisko určené na futbal. No a znovu sa musím pýtať samého seba, prečo sa v meste, kde má hokej a aj hokejbal takú dlhú tradíciu, kde celé generácie mladých chlapcov, ba dokonca aj dievčat žili len pre slová ako lapačka, bodyček či nájazd, pchajú všetky tie špinavé prachy do futbalu. Nech si páni kompetentný nastavia zrkadlo, nech si ho vyčistia a poriadne sa doň pozrú. Kam tohto roku dospel Mikulášský hokej, ktorý ešte pred rokom a pol prešiel očistou a mal smerovať k svojím lepším časom? Prečo sa zabudlo na to, čím naše mesto žilo. Prečo sa zabudlo na hokej? Prečo nám núkate futbal, keď pre nás tak málo znamená.
Dnes stojím na tom mieste a spomínam na všetky tie pekné časy. A hoci pokladám výstavbu nových ihrísk za skutočne správny krok, nech sa vopred nepozerá len na peniaze ale hlavne nech sa sústredia na mládež a pýtajú sa ich, čo skutočne potrebujú. Je to správny krok, len netreba vykročiť ľavou nohou a na všetko sa pozrieť širším obzorom.
Mám pocit že na hokejbal, šport ktorý bol kedysi dostupný naozaj pre každého ( nie tak finančne a časovo náročný ako hokej či futbal ) sa v našom meste pomaly zabúda. Miesta, kde sme kedysi trávili toľko času boli zbúrané a namiesto nich postavené nové, krajšie, o ktoré už od začiatkov nejaví takmer nikto väčší záujem – je mi naozaj smutno, keď vidím že na tom novučičkom futbalovom ihrisku sú poväčšine rómsky mladíci, desať minút sa naháňajú za loptou a zvyšný čas trávia popíjaním a fajčením prečudesne vyrobených cigariet. A deti? Tie sa musia naďalej hrať niekde pred bytovkou, na uliciach kde to nie je práve najbezpečnejšie a už vôbec nie prijateľné. Je to hanba.
To čo malo byť krokom vpred, sa teraz ukazuje ako veľký krok vzad. Zatiaľ čo nám stačilo hrboľaté ihrisko ohradené drevenými mantinelmi a zašportovali aj zabavili sme sa až, až, dnes je to úplne inak. Mladý, si voľný čas krátia inými, omnoho horšími aktivitami a to čo zdobilo nás, už skutočne zapadá prachom len niekde v prepadlisku času.
Škoda. Ale čo s tým?
