Ako za starých časov 2

Autor: Milan Banáš | 10.2.2011 o 13:48 | Karma článku: 2,76 | Prečítané:  385x

Niektoré okamihy v našich životoch ako by sa už raz stali. Sú také dni, ktoré vám či už v dobrom alebo zlom, pripomenú tie staré časy. Pomerne nedávno som jedno také ráno zažil aj ja sám. A ako bežne sa niektoré dni začínajú, tak niekedy majú úplne iný priebeh.

 

Lukáško. Môj malý bratranec, ktorý vyrastá po mojom boku a vypĺňa tak akúsi prázdnu úlohu v mojom živote, prázdne miesto, ktoré tam ostáva, pretože nemám súrodencov. Rovnako tak ako som ja sám kedysi vyrastal s dvojicou mojich starších strýkov, rovnako tak ako som aj upieral k nim svoj zrak ako ku svojim najväčším mužským vzorom, tak isto teraz pôsobím ja na toho malého chlapca. A som hrdý a maximálne vďačný za to, že to tak je.


Už dávnejšie som mu sľuboval, že s ním pôjdem na korčuľko. Keďže je prvákom, naučiť sa korčuľovať nepatrí len k akejsi forme povinnosti, ale hlavne k zdravému budovaniu mladého sebavedomia. Viem o čom hovorím. Stačí trošku privrieť oči a zaspomínať si...
Kolená sa mi triasli ako nikdy predtým. Očami som vystrašene hádzal na všetky tie smery, už viac neobdivoval obrovskú halu (áno, tá naša zimná kôlnička mi vtedy skutočne pripadala obrovská) a hoci som sa snažil zo všetkých síl, ono to jednoducho nešlo. Prišiel pád, pád a znovu... pád. A s každým pádom sklamanie.


Bolo to prvýkrát čo som stál obutý v korčuliach na ľadovej ploche. Niektorí moji spolužiaci robili spoločne so mnou prvé, nesmelé krôčiky a hoci padali, nevzdávali sa. Tým ďalším to už naopak išlo perfektne, zahanbene som pred nimi klopil zrak a ...


Jedného typického rána ma prebudil Lukáško. So spuchnutými lícami som neochotne spod periny nakukol na jeho bucľatú tvár. "Miňo, prídeš dnes na to korčuľovanie?" znela jeho nesmelo vyslovená otázka. "Uhm," odpovedal som a znovu sa skryl pod perinu. Zaspal som a nemal možnosť vidieť jeho po mojej odpovedi rozjasnenú tvár.


...ticho som závidel dokonca tým, ktorí dokázali robiť prvé kroky. Spravil som ďalší krok a znovu tvrdo dopadol. Len s námahou som sa znovu dokázal postaviť na rozklepané nohy a radšej sa vrátil na lavičku. Mama mi síce teplé kakao z automatu kúpila, no ja plný sklamania som bol presvedčený o tom, že si nič nezaslúžim. Minimálne do tej doby, kedy nenaberiem odvahu...


Takmer som zaspal! Vyletel som z postele, chmatol po mobile aby som zistil koľko je hodín a bleskovo sa začal obliekať. Nebol čas na nič, musel som jednoducho utekať. Ľadový vzduch a raňajšie ostré slnko, dopadajúce na bielučký sneh, sa mi razom stali ideálnym budíčkom. Od môjho paneláku ku nášmu zimáku to mám chôdzou asi šešť minút, teraz som to stíhal za polovicu. Dorazil som tam, poobzeral sa po tej mrazivej kôlni a prišiel na to, že som vlastne dorazil ešte pred nimi. Vydýchol som si a keďže som mal desať minút stále k dobru, sadol som si na tribúnu a natiahol nohy. Na ľade práve vtedy trénovala nejaká naša žiacka trieda, tak som sa aspoň trochu pobavil na ich snahe. A zároveň zamyslel nad tým, aké biedne metódy bohužiaľ stále prevládajú v slovenských pomeroch. A pri pohľade na ľadovú plochu, som sa znovu preniesol do pre mňa dávno vzdialenej minulosti...


... teda až tak veľmi vzdialenej nie. Vraciam sa v čase iba o tri roky, no aj tak mi to celé príde už ako večnosť. Ten malý chlapec čo stojí v bránke na tomto tréningu, ten ma naozaj zaujal. Strašne moc mi pripomenul našu niekdajšiu dlhoročnú oporu, českého gólmana Martina Faltera. Maťo, ktorý bol pred troma rokmi jedným z najkľúčovejších hráčov v najpamätnejšej sezóne v extralige. Nebolo to len prakticky rovnakým výberom brankárskej výstroje, ale hlavne pohybmi a bleskovou, vždy pripravenou lapačkou. Možno raz aj z neho vyrastie brankár, ktorého meno budú skandovať z plného hrdla verní fanúšikovia a ktorý nás vzadu nielen podrží, ale bude jedným z hlavných kúskov do skladačky úspechov. Zažiť tie nádherné chvíle ešte raz, keď celé naše mestečko žilo hokejom a každý veril, že my predsalen dokážeme viac... To isté by som doprial zažiť na vlastnej koži každému mladému hokejistovi, ktorý sa nenarodil len pre tento šport ale hlavne pre ľudí, ktorí ho milujú...


A keď maličkí hokejisti zišli z ľadu, ja som v ten moment zišiel z tribúny a pri striedačkách čakal na prichádzajúce triedy večne ukecaných prváčikov. S napätím som vyzeral Lukáša, ktorý ma samozrejme zbadal ako prvý a radosť z toho, že som predsa len došiel, nedokázal zakryť ani pred spolužiakmi. Pomohol som mu obuť sa do korčulí (parádnych hokejových - pzn. hokejistických :D) vyšiel s ním na ľad aj v topánkach a tešil sa spoločne s ním (a predsa ešte o čosi viac ako on), ako mu to len perfektne ide. Hoci občas sa ešte bál, veľakrát si ani nestihol uvedomiť, že už ho vlastne nedržím za ruku a on "bruslí" sám. A po návrate na striedačku som len zasnene a so spokojným úsmevom hľadel na toho chlapca. Možno sentimentálna slzička, no vôbec nie zbytočná. Po rokoch som to predsa len dokázal...


... jeden pád strieda ďalší pád. A predsa som sa s pomocou spolužiaka Vladka dokázal postaviť na nohy. A nájsť si kamaráta, ktorý ma pri mojich nesmelých krôčikoch po tom brutálne klzkom ľade posúval vpred a vpred. Prelomil som nesmelosť, lietal som vyššie než v oblakoch, neobzerajúc sa za tým čo bolo. Ku naplneniu snov vedú maličkosti. A ani po rokoch som nezabudol. Spokojne som sa pozeral na svojho bratranca, s úsmevom a nesmiernou hrdosťou som vstal a pomaličky, potichu s myšlienkami plnou hlavou opustil zimný štadión. S vedomím, že vždy je ten správny čas sa postaviť.

Fotografia2808.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Danko riadi stranu ako autokrat, hovorí bývalý okresný predseda SNS

Bývalý okresný predseda SNS Patrik Zvonár vystúpil z SNS potom, ako ho vedenie strany odvolalo bez udania dôvodu.

KOMENTÁRE

Susedia ich nechcú. Ani vtedy, keď sú to poriadni ľudia

Odťahujú sa od nich. Stále začínajú odznova.


Už ste čítali?